Moja prvá skúsenosť s hypnózou!
Keď som sa prvýkrát položila na posteľ a mala som iba relaxovať, do duše sa mi vkradol pravý nefalšovaný smútok! Slzy sa mi liali dolu tvárou a cítila som, že niekto v tom obraze, ktorý mi kolegyňa–spolužiačka ponúkala, chýba... Bernadeta, učiteľka, mi doporučila aby som si dohodla sedenie so Zuzkou-pomocníčkou, že pravdepodobne ide o cudzie energie, ktoré treba odstrániť aby som môhla ďalej pokračovať v učení sa...
Skúmali sme teda so Zuzkou, prečo smútok... Tak ma zhypnotizovala. Mne sa to akosi nezdalo. Mala som predstavu, že budem cítiť, že toto je HYPNÓZA...niečo bombastické a veľmi iné, čo nepoznám, a zatiaľ som mala pocit, že som ale úplne pri zmysloch a že vôbec nie som zhybnotizovaná! Ona počitala do troch a že ja v tej skúsenosti budem a že čo vidim. Videla som trojuholník... v zadu v hlave sa mi ozvalo: a si nahratá! HA žiadny minulý život, ale trojuholnik. A terapeutka ma trpezlivo navigovala: poodídi alebo sa priblíž a povedz, čo je to ten trojuholník- a ja udivená som uvidela pred sebou postavu mnícha – kapucína. Aj ja som bol františkánsky mních–kapucín a mala som bosé nohy a lúčili sme sa pred bránami opátstva vo Francuzsku. Ako františkáni sme sľubovali sľub čistoty, chudoby a poslušnosti.
Terapeutka ma navigovala, aby som si pozrela udalosti, ktoré rozlúčeniu predchádzali. Pred zrakom sa mi ukázalo v zrýchlenom slede naše spoločné detstvo v katakombách kláštora, ako som miloval behanie naboso po kamenných chodbách opátstva. Snívali sme ako malí, že keď vyrastieme budeme potulní mnísi a pôjdeme svetom hľadat boha ako František!
Tam pred bránou sme sa lúčili a on nedokázal ísť so mnou, bál sa opustiť pohodlie opátstva, neveril, že sa boh o neho postará. Ja som zasa nemôhol ďalej vydržať. Odišiel som iba v jednych šatách s malým uzlikom na pleci, šťastný a slobodný. Hovoril som mu, že v opátstve Boh nieje a ja ho idem hľadat medzi ľudí, zvieratá, do lesov... Keď sa ma terapeutka pýtala, že čo treba spraviť, aby smutok prestal, povedala som, že objať ho, lebo v skutočnosti som vtedy odišiel bez objatia. A ona mi naozaj podala vankúš a ja som ho objímala, hoci som vedela, že je to vankúš a citila som zmierenie.
Potom ma posunula do skúsenosti v tom živote,keď sa niečo významné udialo. Videla som sa ako 63 ročný mních, natrvalo usadený po dlhom putovaí na skale pri jaskynnej pustovni a díval som sa do prekrásneho údolia. A bavil som sa na tom, že som cítil ako sa na tú ťažkú túru ku mne nahor štverajú ľudia plní otázok a trápenia. Nesmial som sa ich trápeniu, ale tomu, že keby si dali iba malú námahu prišli by ľahko na odpoveď, čo by im dala naplnenie ale miesto toho sa podujímali na strastiplnú cestu do kopca za mnou! Videla som ich snaženie a aj ich otázky, ktoré im viseli nad hlavou. A čudovala som sa, že ma ľudia nájdu všade, nech sa posuniem kamkoľvek.
Potom ma posunula do momentu, kedy mi poslednýkrát ťuklo srdce. Ja som sa videla ako sedim na skale nad udolím, taky sušený mních a šťastne hľadim dolu. Pomyslel som si, že už som splnil úlohy, čo som si pre seba tento život nachystal a zhasol som srdce a vypustil som sa von z tela!
Tá úuuuužasnáaa expanzia! Videla som sa ako vír striebristo-zlatavej energie, stúpajúci z vrcholu hlavy obrovskou rýchlostou do hora. A pritom som slastne expandovala do nekonečna. Zažívala som niečo, čo sa nedá popísať! Ona sa spýtala, že či niečo chcem hovoriť a ja že odkazujem Katke, že nemusí žiť v chudobe a odriekaní ani v celibáte. A že on si v momente expanzie uvedomil, že takáto extáza je človeku vlastná, keď žije v slobodnom, naplnenom, láskyplnom, duchovnom aj telesnom spojení s druhým pohlavím pri ich spojeni!